Povídka soutěžící o cenu Fernanda Ribeira: Student

S poslednými sekundami dopíjam raňajšiu kávu a bežím na autobus. Nohy ledva dotýkajúce sa chodníka prešli takmer na zastávku, kde už stojí ten prekliaty autobus. Šofér sa na mňa bez záujmu pozrie a odíde preč. Ďakujem veľmi pekne, kvôli vám meškám do školy!

Už je to tu. Týždeň maturít, týždeň voľna. Alebo aspoň tak, ako som si to doposiaľ myslela. Nový rozvrh vyvesený na nástenke ma však nepríjemne sklamal. Síce som mala len štyri hodiny, no chémia a nemčina to celé na druhú, mi schladilo úsmev na tvári. Pravdepodobne som nebola sama, koho ich rozvrh sklamal. S otrčenou perou som sa chytila zábradlia extrémne šmykľavých schodov a vyšla na úplný vrch školy. Naposledy som s námahou a s vyplazeným jazykom zdvihla závažie, ktoré tvorili moje nohy a konečne sa ocitla 20 metrov od triedy. Radostne som ten kúsok prešla a uvidela známe tváre sediace za lavicami. Nadšenie preistotu prestriedalo sklamanie. Veď prečo by sa tento deň mal začínať aspoň trochu pozitívne? Zo zatuchnutého smradu v triede ma akurát tak napínalo. Pohľadom som prešla po zavretých oknách a po spolužiakoch. Demencia, inak sa to nazvať nedá. Šuchtavo som zložila stoličku z lavice a vyškriabala sa na ňu. Okno bolo vysoko, pravdepodobne chceli zabrániť samovrahom skočiť. Akonáhle som otvorila okno, profesorka vošla do triedy a poriadne na mňa nakričala, prečo a kto mi dal oprávnenie otvárať ho. Môj prvý zápis v triednej knihe. Nadurdene som si sadla za lavicu a zároveň aj pootvorila ventilačku. Pohľadom som zablúdila na katedru - krásne sa tam vynímala krabička s perami. Len si ju predstavte bez pier. Typovala som to buď na Domču alebo Mareka.. Áno, budú to oni, oni si neberú pomôcky na hodiny. Slúchatko schované v rukáve mi otváralo vlastný svet, ktorý mi prinášal uvoľnenie z tohto sveta. Učiteľka na mňa nepekne pozrela (niežeby ona na niekedy aj pekne pozerala..), načo som položila ruku a radšej si začala písať, čo diktovala. Na lavici mi pristálo malé lietadielko s úhladným písmom "už len 89 minút!". Usmiala som sa na kamarátku a lietadielko skryla pred dotieravými pohľadmi učiteľky.
Presne o 89 minút a 30 sekúnd som už stála s knihou nemčiny pred učebňou nemčiny. Tretiaci sa na nás uškŕňali. Možno nás ľutovali. Predsa len desiati na hodine najprísnejšej učiteľky na škole.. Všetci si to prajú.
"No kde ste, mládež?!" Malá chudá postava ohnutá trochu na jednu stranu so šedivými vlasmi, prísnym nosom, perami stisnutými k sebe a v ruke držiac obálku s našimi písomkami, nám otvorila dvere a pustila nás dnu. Handričku položenú na stole automaticky navlhčila, utrela si stôl, stoličku, vyprala ju a znovu položila na to isté miestečko. Drevo pod ňou trpelo - malo vrásky.
Bože, ochraňuj ma na ďalšej 90 minútovke bez prestávky..

Zošla som po schodoch a namierila si to do šatne. Tašku som hodila pri ďalšie tašky a s lístkom v ruke utekala na obed. Zaradila som sa do pomerne krátkeho radu a so škvŕkaním v bruchu sa oprela o stenu. Pri dievča hneď predo mnou sa postavili ďalšie dve, ktoré si zavolali ďalšie dve kamarátky, tie si zavolali ďalšie a ďalšie.. a nakoniec som stála posledná v rade aaaaž ďaleko, ďaleko. Koľko sú na škole? Dva mesiace? S nadvihnutým obočím som ich všetkých obišla a vyslúžila si tak akurát nadávky. Samozrejme, mohla som to čakať, predbehovanie tu bolo na bežnom poriadku a nikto s tým nevedel nič spraviť. Najmä keď tam bola riaditeľova milovaná, rozmaznaná dcéruška. Ruky v rýchlosti vytiahli nožík a vydličku a podali obedný lístok kuchárke. S plnými rukami som si sadla za stôl a znechutene špičkou prstu odsunula zvyšok niečoho žlto-zeleného. Striasla som sa a chytila príbor do rúk. Keby to kurča bolo o trochu nedopečenejšie, behalo by mi po tanieri. Takže presne za toto si platím 20€ na mesiac, hej? Rozčúlene som napichla na krivú vydličku jeden zo zemiakov a pofúkala ho. Ochutnala som a stuhla. Dobre, asi to nechceli presoliť, ale solili to vôbec? S natrčenou hornou perou som si šla aspoň po zriedenú sirupovú vodu. Koncentrácia sirupu v 3 dcl vody - 0,0000000000000001%, typujem. S úsmevom som podala kuchárkam taniere a radšej si šla do bufetu kúpiť šalát. Konečne som našla normálneho človeka, ktorý mi dokázal vydať aj z päťky! Síce v drobnejšom by to už viac ani nešlo, no moc mi to neprekážalo, aspoň som sa cítila, že mám pri sebe nejaké peniaze. Mohla by som nájsť milióny záporov na euro, ale prečo? Mám jeden klad - aj keď mám pri sebe 50tku, mám len jednu bankovku. Dobre, nie je to až taká výhoda, no celkom slušne šetrí miesto v peňaženke. Ani seba s tým už presvedčiť nedokážem. So šalátom v ruke som znovu začala svoju "rannú rozcvičku" , pri ktorej som schudla aj to, čo som z toho obedu nepribrala. Len jedno poschodie malo len 46 schodov.. Vrátnička mi s úsmevom kývla, bola som jej už známa. Zo šatne vychádzali mnohé zvuky, poväčšine pripomínali opisu.. alebo havrana.. či to, čo som počula, bol kôň? Zavrtela som hlavou a vybrala si zo skrinky topánky. Zvysoka som si sadla na kraj lavičky a ako veľakrát, spadla som aj s ňou. Zakliala som a radšej sa rýchlo obula. Lavičku som vrátila na pôvodné miesto a v hlave si prepočítavala, na čo idú všetky tie peniaze od vlády. Lebo do školstva naozaj nejdú. Pohádzala som na seba všetky svoje veci a otvorila obrovské dvere. Menšie kamarátky s tým mávajú problém.. Vyšla som z väznice, v ktorej sa nás snažili premeniť na mníšky a kňazov a konečne si šla vychutnávať posledný deň v tomto týždni.. Išla som domov.